Subscribe to RSSMassimo Attanasio
Ragazzo napoletano: Massimo Attanasio
Narodil sa v Neapole. V tieni Etny, jedinej činnej sopky v Európe. V trojmiliónovej hospodárskej metropole južného Talianska. Vraj v najcoolovejšom meste na Apeninskom polostrove, kde stojí za obdiv architektúra, alternatívna pouličná kultúra a silný komunitný duch. A kde každý chlapec od narodenia hrá futbal.
Text Ivan Mičko / foto Matej Kotula
Rodina je najviac
Aj Massimo dlho koketoval s futbalom, ale keď si ako devätnásťročný zranil kolená, bol s jeho láskou z mladosti koniec. Príklad nezlomného otca a zopár náhod nenáhod rozhodlo, že sa Massimo dostal ku gastronómii. A už pri nej zostal. Našťastie pre nás, gurmánov. „Lásku k jedlu a vareniu som získal v kuchyni starej mamy Lucie,“ spomína Massimo a zasnene dodáva: „V jej kuchyni to vždy tak krásne voňalo. Čo mi pamäť siaha, pamätám si babku, ako pobehuje po kuchyni a čaruje v hrncoch.“
Kto Massima pozná, iste mi dá za pravdu, že ten nepokoj, neustály pohyb v kuchyni i reštaurácii a nákazlivú aktivitu asi zdedil v génoch od babičky. Ale mnohé získal aj od oboch rodičov. Od otca nezlomnú vôľu a skúsenosti z gastronómie a biznisu, od mamy vytrvalosť a húževnatosť. Silné puto ho viaže aj k súrodencom. Rodina je v Taliansku posvätná vec.
Massimo ide do sveta
Asi to nebolo ľahké rozhodnutie, ale mladý Neapolčan sa chcel nadýchnuť iného vzduchu, osamostatniť sa a ísť za svojím vlastným cieľom. Rodáci, ktorí už u nás podnikali, ho zlákali na Slovensko. Chvíľu získaval skúsenosti aj vo Francúzsku a Taliansku, ale napokon zakotvil v Bratislave. „Kamarát tu otváral reštauráciu a dal mi šancu, aby som ju manažoval,“ vysvetľuje mi Massimo a medzi tým stokrát odbehne do kuchyne, privíta nových hostí, skontroluje, či všetko funguje na terase, a potom sa vráti k nášmu rozhovoru a dokončí myšlienku: “Osem mesiacov som manažoval kamarátovu reštauráciu, ale už vtedy som myslel na to, že si otvorím vlastný podnik.“
Náhody nenáhody
Jedného dňa prišli za Massimom rodáci z Neapola. Najskôr potrebovali kávovar do svojho baru, neskôr mu ponúkli susedný priestor na Zámockej. Päť rokov prevádzkoval pod Bratislavským hradom pizzeriu La Lanterna. Komorné priestory s barom a dobrou kuchyňou. „To bola taká domáca Trattoria, ktorú som – až na maličkosti – urobil vlastnými rukami a podľa mojich predstáv. Mala iba 33 stoličiek,“ usmieva sa Massimo a zdôrazňuje: „Nemali sme široký výber jedál. Robili sme najmä ryby, cestoviny a pizzu, ale od počiatku sme veľmi dbali na kvalitu jedla aj surovín. Pravých talianskych surovín.“
I Ragazzi
Dodnes ich volá chalani. Zvykli si chodiť na Zámockú po víno, na jedlo, za zábavou, pravidelne a často. Keď dokončili projekt River Park, prišli s ponukou vytvoriť na nábreží Dunaja reštauráciu, ktorá by zapadla do moderného konceptu novej oddychovej a relaxačnej zóny Bratislavy. A veru zapadla. V súčasnosti je Massimo Ristorante obľúbeným miestom na obed či večeru nielen biznismenov, ale aj rodín. Vedia, že tam nájdu skvelú atmosféru, mimoriadne prívetivý a ochotný personál a špičkovú gastronómiu. Jej tvorcom a dobrým duchom je neustále poletujúci po kuchyni a rajóne Neapolčan v Bratislave Massimo Attanasio.
-jj-
