Subscribe to RSSList zo Škótska: Nebolo mi nič, ale je mi lepšie
/Zo Škótska píše Laco Smatana/ – „Golf som začal hrať, keď som mal dvanásť. Jediný dôvod bol, že to vyšlo lacnejšie ako ´child care,´“ hovorí mi mladý chalan z Anglicka Mike Lander, keď sme spolu kráčali za svojimi odpalmi po ferveji prvej jamky na Old Course v St. Andrews. Poplatok za “child care”, teda za opatrovateľku, školskú družinu či iné riešenie, kam “odložiť” dieťa po škole, bol 100 libier na mesiac. Členstvo v golfovom klube pre juniora stálo 100 libier na rok. A bolo rozhodnuté. Nik z jeho rodiny golf nehral, bolo to, skrátka, 12x lacnejšie riešenie. V UK totiž platí zákon, že deti nemôžu zostať doma bez dozoru dospelého. Buď musia byť v nejakom zariadení, kým neprídu rodičia domov, alebo musia mať opatrovateľku či nejaký krúžok, kde sú pod dozorom. Vlastne vďaka tomu zákonu nachádza v UK veľa našich dievčat brigádu. Pokiaľ je dieťa na golfe, predpokladá sa, že sú tam prítomní dospelí a je to v poriadku. V Mikeovom prípade rodičia ušetrili a on hral golf každý deň. To prostredie ho vychovávalo a veľa sa tam naučil.
Golfový inštruktor
Mike Lander dnes pracuje ako golfový inštruktor v Links Academy v St. Andrews. Spoznal som ho dnes, v piatok 29. mája 2020, a to úplnou náhodou, lebo nás spoločne zaradili do flajtu na Old Course. Hrá sa maximálne po dvoch a my sme mali šťastie v “ballote”, teda v žrebovaní. Dnes tu bol totiž veľký sviatok. Nádherný deň, slniečko, teplo 20°C, ale hlavne po 10 týždňoch bez hry sa v Škótsku pomaly a opatrne otvorili niektoré golfové ihriská. O 10 dní neskôr než v Anglicku. Z desiatich ihrísk, ktoré sú tu v St. Andrews a jeho najbližšom okolí, sa zatiaľ hrá iba na štyroch. Hrať môžu iba členovia lokálnych klubov a za hrou stále nesmú cestovať autom ďalej ako 5 míľ. Ráno som si narýchlo pozrel inštruktážne video R&A o tom, ako ten golf teraz vlastne hrať, aby sme zachovali “social distancing” a ďalšie nariadenia. Keď sme už pri tom, tak rúška tu nikto nenosí. Však možno aj preto je tu tak veľa nakazených aj úmrtí.
Škóti to nezachytili
Počet obyvateľov Škótska je rovnaký ako u nás na Slovensku, ale tu zomrelo na Covid-19 viac ako 2360 ľudí a pozitívnych je vyše 15.400. Aj ja poznám dvoch z nášho klubu, čo žiaľ zomreli, a ďalších troch, ktorí na tom boli zle, ale prežili. A to je na tom Škótsko v rámci UK ešte dobre. Keď si to porovnáte s 28 úmrtiami na Slovensku, tak je to trochu rozdiel. Vďaka našej vláde za skoré uzavretie letísk, aj vďaka Vám všetkým za nosenie rúšok. Tu v UK sa spoliehali na “herd immunity” – imunitu stáda. Možno to funguje, ale prinieslo to obrovskú daň vo forme takmer 40-tisíc ľudských životov. Zatiaľ. A až teraz, po vyše troch mesiacoch začínajú so 14-dňovou karanténou pre ľudí, prichádzajúcich do UK zo zahraničia. Ale nemajú v tom stále veľmi jasno. Napríklad, keď sa v Anglicku uvoľnil stav zo stupňa STAY HOME (Zostaň doma) na stupeň STAY ALERT (Buď v strehu), tak si to každý vysvetľoval inak.
Menej reptajú
Nakoniec to Boris Johnson cez Twitter (aká to podoba s DT) komunikoval, že STAY ALERT znamená vlastne STAY HOME & STAY ALERT. Neskôr to celé upresnili. Aktualizácie súčasného stavu cez vyhlásenia britského premiéra aj škótskej ministerskej predsedkyne sú v TV každý boží deň. Občas mi aj do domčeka príde list s inštrukciami z Downing Street 10 v Londýne alebo zo škótskeho parlamentu. Rozdiel je aj v tom, že ľudia tu oveľa menej reptajú než u nás doma. Vidím to z reakcii na sociálnych sieťach aj od priateľov a známych v Škótsku i na Slovensku. Zdá sa však, že na celom svete sa to vyrovnáva, ale k horšiemu. V Londýne žije Julia Sherwood, dcéra Jána Ladislava Kalinu, autora knihy “Tisíc a jeden vtip”. Jej otec si za tú knihu odsedel dva roky v socialistickom väzení a potom bolo rodine ako nežiadúcej umožnené emigrovať do Británie. Táto pani nedávno na otázku, že keby si mohla znovu vybrať, pri pohľade na glóbus, v ktorej krajine by chcela žiť, odpovedala vtipom svojho otca: “Podajte mi iný glóbus!“ Ja to však tak čierno nevidím.
Veľmi zvláštna atmosféra
Mestečko St. Andrews je za normálnych okolností veľmi živé a pulzujúce. Vždy bolo. Kedysi najvyhľadávanejšie pútne miesto Škótska, do ktorého prúdili z Európy desaťtisíce pútnikov do obrovskej katedrály za relikviami sv. Ondreja, patróna Škótska. Po sv. Ondrejovi (Andrejovi) aj názov mesta. Dalo by sa to pripodobniť k dnešným púťam do Lúrd, Fatimy a Santiaga de Compostela. Pútnici tu nachádzali pokoj a odpustenie. Od roku 1413 vplyv mestečka narástol aj kvôli založeniu najstaršej škótskej univerzity, ktorá je zároveň tretia najstaršia v anglicky hovoriacom svete. Najviac však mestečko preslávil starý golfový klub, ktorý dnes riadi nielen pravidlá golfu na celom svete (okrem USA). Je to klub, kde sa o členstvo nedá požiadať, členstvo je iba na pozvanie. Verím, že medzi čitateľmi tohto časopisu niet jediného, ktorý by nevedel, že je to Royal & Ancient Golf Club. Tento klub ťahá za nitky a neoficiálne rozhoduje o všetkom podstatnom, čo sa v mestečku deje. A robí to dobre. Preto sa ráz mestečka nemení.
Hazard až v Dundee
Formálne napríklad licencie na bary alebo hazard prideľuje Kingdom of Fife Council (niečo ako náš úrad vyššieho územného celku), ale de facto má posledné slovo Royal & Ancient Golf Club. A preto tu žiadny hazard nie je a hazarduchtiví golfisti musia cestovať do Dundee. Mestečko má úžasnú atmosféru, skutočné “genius loci” aj vďaka tomu, že je tu stále, aj po vyše 100 rokoch cítiť vplyv Old Tom Morrisa, zakladateľa moderného grínkípingu, 4-násobného víťaza The Open, ale hlavne skvelého človeka s veľkým srdcom. Prosto, je tu niečo vo vzduchu, prečo sa sem novodobí pútnici – golfisti radi vracajú. Rovnako ako niekdajší pútnici, aj golfisti tu nachádzajú pokoj, hoci hlboké bankre, husté rafy a pichľavé kríky “gorse” im nič neodpustia. V júni je tu za normálnych okolností nástup vrcholu turistickej sezóny.
Jamkovka – vrchol sezóny
Študentov postupne vystriedajú golfisti a všetko praská vo švíkoch. Mestečko si každý rok trochu vydýchne jedine na konci januára a vo februári. Vtedy je dokonca zavretý aj Dunvegan Pub – najznámejšia 19. golfová jamka na celom svete. A vtedy to tu milujem, lebo tu nie sú divoké študentské jazdy – študenti sú buď doma, alebo majú skúšky. A vtedy tu nie sú ani nájazdy zahraničných golfistov, pre tých je tu asi zima, hoci golf sa tu hrá celoročne. V zime sú jamkovky s domácimi hráčmi môj vrchol golfového roka. Takže teraz, začiatkom júna by tu malo byť totálne plno, študenti by sa mali ešte miešať s golfistami a všetci by si mali naplno užívať najdlhšie dni v roku. A tým pádom aj hru až do 23:00. Teraz však nie sú normálne okolnosti. Teraz, na konci mája 2020 to tu vyzerá podobne ako každý rok na prelome januára a februára. Prázdne ulice, žiadne autá, žiadni ľudia. Veľmi zvláštne. A trvá to už dlho. Úplne mŕtvo ako z apokalyptického filmu. Ľudia môžu opustiť dom iba v nevyhnutnom prípade. Jedine vo štvrtok o 20:00 to tu trochu ožije, ľudia vtedy vylezú pred domy, v rukách varešky, lyžice, hrnce, píšťalky, bubníky a tlieskajú alebo inak akusticky ďakujú ľuďom z NHS (zdravotníctvo) a iným z prvej línie.
Ťažké, veľmi ťažké začiatky
Schudol som 10 kíl, ale väčší podiel než dobrá strava a cvičenie má na tom asi tá počiatočná neistota a stres, kým som si nezvykol. Pôvodne som sem šiel na 9 dní sprevádzať českého veterinára a jeho malú partiu po golfových ihriskách v St. Andrews a okolí. Dostal to od manželky ako darček na Vianoce. Po ukončení pobytu a odohraní všetkého, čo sme si naplánovali, sa im podarilo v utorok 17. marca 2020 odletieť do Prahy. Ja som mohol odletieť do Bratislavy už predtým, posledným avizovaným letom pre bratislavské letisko bol štvrtok 12. marca, ale to by som ich tu nechal napospas osudu, nedostali by sa do klubov, nemohli by hrať niektoré ihriská a ja by som z toho, ako z nesplnenej misie, nemal dobrý pocit. Tak som zostal s nimi. Mňa však na ten let 17. marca do Prahy zamestnanci letiska v Edinburghu nepustili, lebo pražské letisko vydalo pokyn, že na palubu lietadla môžu nastúpiť iba občania ČR. Nezostávalo mi iné než sa vrátiť do St. Andrews.
Londýn radšej nie!
Frustrujúci bol telefonát s naším zastupiteľstvom v Londýne. A to som im ani neprezradil, že som tu kvôli golfu. Už byť tu na dovolenke bol dôvod na odkaz, že pomoc s repatriáciou je určená v prvom rade pre tých, čo sem prišli pracovať alebo študovať a že žiadnu dopravu z Edinburghu neplánujú, musím prísť do Londýna, ale nevedia mi zaručiť, či ma do autobusu alebo na lietadlo vezmú alebo nie. Chápem, že uprednostňujú matky s deťmi a som v pohode. Do Londýna, kde je epicentrum pandémie Covid-19 ísť nemienim. Navyše som od Londýna vzdialený 800 km. Ambasáda mala hneď na začiatku 1500 žiadostí o repatriáciu. Londýn je úplne na juhu UK. Pre mnoho žiadateľov by bolo lepšie letieť z Edinburghu… Ale to je už teraz jedno. Chvíľu ma to poriadne mrzelo, ale snažil som sa tým neumárať. Na súkromný let (ktorý mi radili) nemám peniaze, tak som sa “hodil do kľudu”. Aj keď zistenie, že byť golfistom je v očiach niektorých ľudí diskriminujúca skutočnosť a ďalší dôvod na rozdeľovanie spoločnosti nebolo príjemné. Áno, zdá sa, že aj my sme nežiadúca minorita.
Nežiadúca komunita?
Tak už nielen rómovia, slniečkári, homosexuáli, liberáli alebo naopak náboženskí fanatici a fundamentalisti a neviem kto ešte. Už aj golfisti. Akoby sme neboli všetci v prvom rade ľudia a to bez rozdielov. Aké ľahké a lacné je poukázať na nejakú malú skupinu, aby ju väčšina mohla posudzovať, odsudzovať a možno aj nenávidieť. Vytváranie neexistujúceho nepriateľa. Toľko zbytočných emócii. Máme doma na Slovensku nastavaných veľmi veľa múrov, ktoré treba zrúcať. Ale to je iná téma… Postupne som si kúpil 8 leteniek do Viedne, Prahy a Bratislavy, ktoré mi však postupne prepadali, pretože tie lety boli zrušené. Najhoršie, že ťa nechajú kúpiť letenku, potom keď let zrušia máš problém sa tam dovolať alebo napísať im a dostať odpoveď. Mám v tom už veľa peňazí, iba na dve letenky sa mi podarilo vybaviť si vouchery, ktoré môžem použiť neskôr. Takže žiadny “refund”. Ako vravím, na začiatku to bolo ťažké. Ale potom som si vypracoval režim dňa a úplne som si zvykol.
Zachránil ma režim
Mal som tam napr. napísané “Spievaj si!”. A teraz, keď sa tu začal hrať golf, tak paradoxne už možno poletím onedlho domov. Žiadne prestupy, priamy let vo štvrtok 11. júna z Edinburghu do Budapešti. Verím, že toto už výjde. Ale na začiatku to bol chaos. A bola to aj výzva – byť sám so sebou. Som za to vďačný. Dnes, po tých 3 mesiacoch, som asi trochu iný človek. Musím sa na tom smiať. Hneď na začiatku som si totiž uvedomil, že musím mať nejaký režim, inak to tu osamote nedám. Režim som si spísal a vycapil na viditeľné miesto. Prvá veta bola: “Zajtrajší deň sa začína dnes večer!” Môj pôvodný zámer bol jesť večer naposledy o 20:00, ľahnúť si do postele o 22:00 a zhasnúť o 23:00. Toto bol môj najväčší problém. Raz mi volal Šarky (nie hokejista, ale spevák a moderátor) a pýtam sa ma, ako to všetko znášam. Bolo to koncom apríla, presne v 50-ty deň môjho “exilu”. Veľmi ma telefonátom potešil, ale aj zarmútil, keď povedal, že my dvaja sme také typy, chodíme spávať neskoro a že s tým chodením spať načas, že to nedám. To ma aktivovalo a motivovalo, aby som mu dokázal opak.
Horúce sociálne siete
Musím sa priznať, že chvíľu to fungovalo, ale celý deň som na to musel byť sústredený. Neskôr som to však vzdal a mierne som v svojom nastolenom režime posunul dobu spánku. Ale od toho telefonátu so Šarkanom som iba málokedy šiel spať po polnoci. Väčšinou sa mi už potom podarilo o polnoci zhasnúť. Predtým nebol problém ísť spať o 02:30 aj neskôr. Týmto pozdravujem do Košíc Petra Margitu aj iných nočných vtákov, s ktorými sme žhavili sociálne média. Aby ste tomu rozumeli, ja nemám problém zaspať. Ja mám problém ľahnúť si do postele a zhasnúť. Večer sa motám, som unavený, ale potom prejdem do akéhosi divného módu a pod rôznymi zámienkami odkladám odchod do postele. Ďalšiu dobrú vec, ktorú som si naordinoval, bolo cvičenie doma s vlastným telom, ale aj fyzickú aktivitu vonku. Platilo síce nariadenie STAY HOME – teda, že každý mal byť doma, ale jeden z mála povolených dôvodov opustiť dom bola fyzická aktivita na čerstvom vzduchu.
Paličky namiesto palíc
Žiadny golf, ale beh, bicykel, chôdza, plávanie (teoreticky)… Takže ja som vymenil golfové palice za Nordic walking paličky a chodil som. Denne 8 – 12 km. To bolo veľmi zaujímavé. Dvakrát som mal takú nejakú ťažobu na duši a šiel som kráčať aj v noci, aby som to rozchodil. Inokedy som z domčeka síce odišiel okolo 22:00 za svetla a kochal som sa oblohou pri západe slnka na tej obrovskej pláži West Sand, tiahnucej sa popri Jubilee Course dolu v mestečku, ale medzitým sa postupne zotmelo a keď som sa vracal tak už bola tma ako v rohu. Na vychádzky som mal dve destinácie: buď linksové ihriská v meste (Old, New, Jubilee, Eden) a pri nich ležiaca pláž, ktorá samotná mala 4 km. Alebo na úplne opačnej strane a oveľa bližšie k domčeku ihrisko Dukes a cestou k nemu polodivoký les. Musím sa priznať, že predtým nepatrilo ihrisko Dukes, týčiace sa nad mestečkom, k mojim obľúbeným. Ale týmito prechádzkami som si ho zamiloval.
Škótska očista
Ako psí lekár, ale aj sám pacient s vymeneným bedrovým kĺbom a ťažkou artrózou kolena viem, že kĺby musím držať v pohybe, najlepšie po mäkkej podložke. A niet lepšej mäkkej podložky ako tunajšie ferveje. Kráčajúc, hral som virtuálne všetky tieto ihriská, predstavoval som si každú ranu a musím povedať, že som “hral” dobre, hlavne rany do grínu oveľa lepšie než v realite. Ďalší bod režimu dňa bolo cvičenie doma – taká moja malá zostava 3x denne: kliky, drepy, stoj na balančnej podložke na jednej nohe a vlastné strečingové cviky kvôli chrbtici a kolenu. Byť sám so sebou je nová skúsenosť. Zažili ste to už niekedy? Sám so sebou 96 dní? Nie sme na to naučení. Smial som sa, že som ako Alexander Selkirk, ktorý sa narodil neďaleko St. Andrews a ktorého skutočný príbeh preniesol do románovej podoby Daniel Defoe a dal mu meno Robinson Crusoe. Ale celé je to založené na chlapíkovi odtiaľto! Tak som tak trošičku ako on, len ja tu nemám svojho Piatka.
Oholený darček
Inšpirovaný Robinsonom (Alexander Selkirk), rozhodol som sa, že sa neoholím až do dňa návratu. Toto je ďalšia vec, ktorú som nesplnil. Moja Ivetka už bola taká neodbytná pri každom telefonáte, aby som sa oholil, že som kapituloval a dal som jej to 27. marca ako darček k meninám. Teda vlastne ešte o jeden deň skôr. Celé som to mal naplánované veľmi romanticky. Objednal som jej cez internet veľkú kyticu ruží a keď mi mala podľa môjho plánu so slzami v očiach prekvapená zatelefonovať, mal som jej povedať že prepneme na video hovor a ukázať sa jej bez brady. Neprebehlo to takto, ale brada je dolu. A brada to už bola riadna. Mám foto aj video dokumentáciu z procesu strihania. Vlasy sú riadne dlhé ešte stále, tie zatiaľ nechávam na pokoji. Ivetka mi vravela, že vyzerám hrozne a že sa ma ľudia v tej brade budú báť, ale ja som mal dojem, že tu sa báli ľudia aj tak. Naozaj tu prísne dodržiavali “social distancing” a keď som na vychádzke niekoho stretol, niektorí ľudia sa báli aj pozdraviť alebo dokonca mať aj očný kontakt, akoby sa ten vírus mohol preniesť aj pohľadom… Keby si radšej dali rúško. (Ale tiež som ju tu nemal na sebe ešte ani raz, mám ju v zálohe na letisko na cestu domov).
Blíži sa deň odchodu
A tak odkedy sa dá, chcem tu hrať golf. Každý deň. Zatiaľ to vychádza, ale nie je to ľahké, lebo záujem je veľký. Veď polovica 18-tisícového mestečka sú golfisti (a druhá polovica študenti a ich učitelia). Dnes je už jún, konkrétne 2. 6. a utorok. V piatok mi vyšiel Old Course, v sobotu a nedeľu Eden Course, včera Scotscraig – dedinské ihrisko, ale golf sa tu hrá od roku 1817 a 6x sa tu hrala kvalifikácia na The Open. V roku 1995 ju tu hrala aj neskoršia svetová jednička, Angličan Justin Rose. Mal iba 14 rokov. Dnes o 18:00 mám tee time na New Course a uvidíme, ako to bude ďalej, lebo keď som si včera telefonicky hrací čas objednával, z druhej strany linky sa ozvalo: “You are no.76 in the call queue”… teda, že nech čakám, že som 76. v poradí. To som mal vcelku šťastie, lebo naraz vedia prijať a dať na čakačku 100 telefonujúcich, ale keď volá viac ako 100 ľudí, tak dostanete obsadzovací tón, čo je pomerne často. Vo štvrtok som v losovaní na Old Course, v piatok mám hrací čas v Scotscraig a zajtra by som sa chcel uchytiť na Jubilee Course, tak končím písanie a idem tam volať.
Slovo na záver
Mohli by ste si myslieť, že byť tak dlho v St. Andrews, v mekke golfu a nemôcť tu hrať golf, že to je peklo. Tiež som si to na začiatku myslel. Ale nie je to tak. Kým trvá to “dnes”, teda kým platí, že “dýchame, hýbeme sa a sme”, tak je dobre. Peklo vypadá úplne inak. Ďakujem všetkým priateľom, ktorí mi sem zavolali a s ktorými som bol v kontakte. Ani si neviete predstaviť, čo to pre mňa znamenalo a ako veľa vás bolo. To by bolo na ďalšiu kapitolu. Nie, toto nie je peklo. Toto je radosť, priatelia. Ďakujem.
Váš Laco Smatana.
