Subscribe to RSSStretnutia
O takomto čase je obyčajne golfová sezóna na Slovensku v plnom prúde. Ani tento rok to nie je inak, hoci sa mi zdá, že začínala predsa len trošku neskôr. Možno sa o toľko dní predĺži, o koľko sa oneskorila. No musím sa priznať, že už pred sezónou sa teším. A nielen na hru a ihriská. Jedna z najkrajších vecí, čo ma na golfe fascinuje, je totiž možnosť turnaj čo turnaj spoznávať nových ľudí. Často sa z týchto, na prvý pohľad náhodných známostí, stanú časom priatelia. Takto mi náš úžasný šport doprial stovky spoluhráčov, z ktorých sa stali nielen kamaráti z ihriska, ale aj moji, či lepšie povedané, naši rodinní priatelia. Golf milujem aj preto, lebo dovoľuje spájať moje vášne – šport a cestovanie, presnejšie golf a cestovanie. Verím, že každá športová duša dramaticky prežívala napríklad zápasy našich futbalistov na majstrovstvách Európy. Mnohí sa vybrali za atmosférou priamo na miesta činu, aby si ju nielen vychutnali, ale aby sa – ak by bola čo i len minimálna možnosť – stretli aj s našimi či zahraničnými športovcami.
Aj so mnou je to rovnako. Ako posledný príklad môžem spomenúť Irish Open, kam sme sa, ako akreditovaná redakcia, vrátili po roku. Hoci sa takáto cesta pripravuje mesiace vopred, mali sme problém nájsť si ubytovanie v blízkosti konania jednej z najvýznamnejších športových udalostí v Írsku. Napokon sa to podarilo na poslednú chvíľu, necelých tridsať kilometrov od úžasného K Clubu, kde sa tento ročník konal. Prvý úlovok nových známostí sme chytili pri prvej pracovnej porade v našom hoteli. Bol to francúzsky profík Mike Lorenzo-Vera. Oslovili sme ho, zoznámili sa, urobili spoločné foto. Na raňajkách sme sa zdravili ako starí známi a počas prvých dní bol práve on, náš nový priateľ, v hľadáčikoch našich fotoaparátov. Ani všetky naše palce, ktoré sme mu držali, nestačili. Neprešiel katom. No aj ďalšie stretnutia boli rovnako zaujímavé.
Cením si opätovné stretnutie s Pádraigom Harringtonom, Graeme McDowellom. V pohode bol Paul McGinley, Míguel Ángel Jiménez nemal dni a tak mu nebolo do reči. No najpríjemnejšie stretnutie bolo so Shaneom Lowrym. Ani jemu to nešlo bohvie ako, ale s úsmevom rozdával podpisy deťom, ktoré v blízkosti klubovne vyčkávali na svoje okamihy šťastia. Nahlas sme sa rozosmiali, keď Shanea poprosil asi dvanásťročný chalan, aby sa mu podpísal na sadru, ktorú mal na zlomenej nohe. S úsmevom to urobil. Práve na ten jeho šibalský úsmev pred klubovňou v K Clube a na našu spoločnú fotografiu som myslel neskôr, počas turnaja U.S. Masters. Pred finálovým kolom viedol Shane o štyri údery, pred neskorším víťazom Dustinom Johnsonom. Ešte v nedeľu po jedenástich jamkách sa usmieval, jeho náskok sa síce zmenšil na jeden úder, ale stále viedol. Potom sa čosi stalo. Shane sa zlomil. Ktovie čo sa deje v mysli profíka, keď tri a pol dňa hrá skvelý golf a zrazu zahrá tri bogey. Stratila sa pohoda aj úsmev. Keby bol tušil, že kdesi v strede Európy mu držia palce…
Strata každého víťazstva mrzí. Verím však – a to platí pre každého hráča bez ohľadu na jeho štatút – že po každej runde môžeme byť bohatší o nevšedné stretnutia. Keďže sezóna je aj na Slovensku v plnom prúde, nepremeškajte šancu na nové priateľstvá.
Ivan Mičko
