Subscribe to RSSNávrat do raja (1)
Mal som šťastie, že som bol – ako dlhoročný majiteľ exkluzívnej licencie na Miss World – aj v októbri roku 1998 na finále tejto svetovej súťaži krásy. Konala sa na Seychelských ostrovoch. Roky som túžil po návrate do tohto raja na Zemi. Po pätnástich rokoch sa mi sen splnil.
Text Ivan Mičko / foto autor
Na Seychelské ostrovy ma ťahali najmä dve veci. Vlastne tri. Predovšetkým túžba ešte raz sa pozrieť na miesta, kde som svojho času bol a kde som si k raju na Zemi iba privoňal. Potom to bolo more, jeho tyrkysová farba, na ktorú nemôžete do smrti zabudnúť. A do tretice – čo iné ako golf.
Ostrovy ako sen
Svetobežníci vedia, ostatným pripomeniem, že 115 Seychelských ostrovov nájdete roztrúsených v teplých vodách Indického oceánu, tesne pod rovníkom. Žije na nich asi osemdesiat päťtisíc obyvateľov. K východným brehom Afriky majú 1 600 km, od Madagaskaru, ktorý leží južne a kde kedysi dávno vraj kraľoval Slovák Móric Beňovský, asi 1 000 km. A do Indie to je po mori 1 200 km.
My sme leteli komfortne z Viedne spoločnosťou Emirates na letisko do Dubaja a odtiaľ – po príjemnom dvojhodinovom medzipristátí – sme pokračovali na juh, smer ostrov Mahé, najväčší v súostroví. Tešil som sa, že sa opäť pozriem na miesta, kde som bol pred pätnástimi rokmi. A v duchu som sa pýtal, či sa niečo zmenilo. A ak, do akej miery to ovplyvnilo ten typický, pokojný a slnečný spôsob života v tom kúte sveta?
Hlavné mesto Victoria zostalo navonok rovnaké. Leží pod najvyšším kopcom súostrovia – vrchom Morne Seychellois, meria len o pár metrov viac ako Pohronský Inovec, no padá mestom priamo k modro-zeleným vodám oceánu. A hoci hlavné mesto nemá nejakú výraznú ani farbu, ani vôňu, ani špeciálny charakter, predsa sa mi páči a som rád, že opäť vidím jeho čisté a bezpečné ulice, príjemných domorodcov, v ktorých tvárach či postavách nájdete črty vzdialenej Afriky, ďalekej Ázie aj pestrej Indie.
Teší ma, že reštaurácia Pirates Arms na ulici Nezávislosti je stále obsypaná domácimi i zahraničnými návštevníkmi. Pomaly sa blížim hádam k najväčšej atrakcii mesta. K zmenšenej replike veže s hodinami z londýnskeho mosta Vauxhall. Vlani to bolo sto rokov, čo ju doviezli z Británie, bývalej koloniálnej mocnosti.
Ach, tá história
Hovorí sa, že tunajšie hodiny bijú dvakrát. Druhý raz pre tých, ktorí sa po prvom odbíjaní ešte neprebrali. Je pravdou, že sa tu čas nenáhli ako v Európe. Možno aj preto nebol v histórii o tento raj na Zemi nejaký valný záujem. O týchto čarokrásnych ostrovoch totiž len málokto vedel. Až v roku 1 505 ich objavili portugalskí moreplavci. O sto rokov neskôr dorazila k tunajším brehom loď britskej Východoindickej spoločnosti. Ostrovy však zostali iba skrýšou pre pirátov i korzárov.
V cestovných príručkách sa dočítate, že až v polovici osemnásteho storočia sem vyslal guvernér Mahé de Labourdonnais z ostrova Maurícius výpravu pod vedením kapitána Lazara Picaulta, aby ostrovy preskúmal. A tak sa do historických análov dostali dve mená – najväčší ostrov sa volá Mahé a záliv, kde Francúzi pristáli, dodnes nesie meno kapitána Lazara. Potom trvalo takmer štyridsať rokov, než sem z krajiny Galského kohúta poslali prvých dvadsať jeden osadníkov a sedem otrokov.
Práve tí tam údajne začali pestovať korenie, maniok, cukrovú trstinu a kukuricu. Potom prišiel čas Británie a od začiatku devätnásteho storočia patrili Seychelské ostrovy pod britskú korunu. A hoci až v roku 1976 získali ostrovy nezávislosť, dodnes sa tu miesia tri kultúry: francúzska, anglická a kreolská. Vidno to aj na uliciach Victorie. Pozorujem, že je tu mierne viac ľudí ako pred pätnástimi rokmi, v súčasnosti má hlavné mesto takmer dvadsať päťtisíc obyvateľov.
Victoria je asi najmenším hlavným mestom sveta. A predsa – namiesto vtedajšieho jediného semaforu v meste ich dnes svieti na križovatkách viac. Vybudovalo sa aj niekoľko kruhových objazdov, na cestách – na rozdiel od minulosti – vidieť oveľa viac aktuálnych modelov áut. No domáci s úsmevom vravia, že dopravné zápchy tu trvajú denne iba päť minút. Milujem nielen sladké ničnerobenie a dlhé vysedávania v miestnych podnikoch, pričom pozorujem pomalý až lenivý život okolo, ale aj prechádzky po tunajších zákutiach.
Zájdem do prístavu, na miestny trh, pobavím sa s rybármi i predavačmi exotického ovocia. A neobídem ani miestne galérie, námetmi i technikami nezaprú domorodú kreolskú kultúru, hoci stále častejšie tu objavujem umelcov z celkom iných kútov sveta. Z Európy, najmä z Británie a Francúzska, čo je pochopiteľné, ale aj z Číny, Indie či Japonska. Keď som opäť v uliciach, zisťujem, že aj tu vyrastajú akési nové nákupné centrá, no sú iného typu ako u nás. Netlačia sa do výšky a snažia sa predsa len viac zapadnúť do okolitej zástavby. Poteším sa však obnovenými historickými budovami z koloniálneho obdobia a som skutočne rád, že sa Victoria až tak veľmi nezmenila.
Ideme na Praslin
Mahé je najväčší ostrov seychelského súostrovia. Má krásne pláže, ktorých prirodzenou ozdobou sú obrovské žulové útvary. Nájdete ich aj na ďalších ostrovoch. Vraj patria k velikánskej podmorskej plošine, ktorá sa pred 65 miliónmi rokov odtrhla od Afriky. Vzdialenejšie ostrovy sú zasa tvorené koralmi. Ak chcete vidieť a spoznať viac ostrovov, viac krásy, viac prírody, opustite hlavný ostrov a objavujte!
Na presúvanie sa z ostrova na ostrov máte v zásade iba dva spôsoby. Buď loďou alebo lietadlom. No, lietadlom… Malými lietadlami, priam lietadielkami, pretože na malom ostrove je ešte menej miesta na pristávacie plochy. A tak z Mahé, jediného medzinárodného letiska, lietajú domáce aerolínie na niekoľko menších letísk. Medzi inými aj na druhý najväčší ostrov Praslin. Kým let z Mahé na Praslin trvá asi pätnásť minút, po mori prekonáte vzdialenosť 45 kilometrov asi za šesťdesiat minút. No prečo lietať, keď oveľa viac uvidíte z paluby lode.
Hodinu máte možnosť kochať sa nádhernými výhľadmi na more, na ostrovy, na lode. Mal som veľké oči. Chcel som, rovnako ako pred rokmi, urobiť veľa, veľa záberov – samozrejme z lode. Dodnes sú totiž úžasnou spomienkou na môj prvý pobyt. Kým vtedy to bola klasická loď, čosi ako kedysi propeler v Bratislave, ktorý vozil turistov i domácich cez Dunaj zo starého mesta do Petržalky. Vôbec si nepamätám, že by bol pred pätnástimi rokmi Indický oceán proti nám, ani náznak nepriateľstva. Naopak – modrá obloha, žeravé slnko nad nami a krásne tiché tyrkysovo-azúrové more. Žiadne dramatické vlny…
Tento raz nás prepravoval na Praslin najmodernejší katamaran, ktorý mal kapacitu aspoň dvesto cestujúcich. Dosť rýchlo sa naplnil. Vybrali sme si miesto na prízemí. A susedné sedadlá zaplnilo zopár dospelých a aj asi štyridsať detí. Na ostrovoch sa totiž práve začínali dlhé šesť týždňové vianočné a novoročné prázdniny. A tak učiteľky či vychovávateľky usádzali školákov a – upokojovali ich. Ešte stále som nič netušil.
Dokonca ani vtedy, keď mladá posádka začala deckám, ale aj ostatným záujemcom, rozdávať vrecúška. Nevšimol som si, že sú to vrecúška pre prípad nevoľnosti. Keď zahúkala siréna a zahučali motory, stále som nič neriešil. Sedadlá boli mäkké a pohodlné. Výhľad výborný. Pohoda najvyššia. No len čo kapitán pridal plyn a zrýchlil, obrovitý katamaran sa zaprel a vyrazil vpred ako rozzúrený býk. Už to nebol veľký katamaran, ale malý športový klzák. Svišťal po hladine akoby bol štíhly šíp. No chyba lávky. Oceán sa rozhodol, že rozhojdá tmavé vody s bielymi krajkami. S nemal zľutovanie. Veľkú loď s dvoma trupmi dvíhal ako hračku a nechával osudu. Vzpínal sa do závratných výšok a vzápätí padal. Katamaran plieskal na pevnú hladinu s takým rachotom, že sme mali pocit, akoby sa loď už-už išla roztrieskať na márne kúsky. Školáci začali jačať vysokými hláskami, no už nebolo návratu.
Už zasa sme stúpali a padali, ako ešte nekonečne veľakrát. Výkriky, vzdychy, plač navôkol. Kŕčovito som sa držal opierok a čakal, kedy mi zlyhá posledný kúsok odvahy. A akoby toho nebolo dosť aj žalúdok sa ozýval. A to nás čakalo štyridsať päť kilometrov plavby. Približne hodina múk, keď som si nadával a aspoň tisíckrát kládol otázku – prečo som nešiel lietadlom?
Sieť luxusných hotelov
Zaslúžená odmena. Po noci príchádza vždy deň. Aj muky oceánu, spôsobené silnejším vetrom, také normálne v období dažďov, sa skončili a pred nami sa objavil Praslin. Z predpeklia oceánu sa zrazu takmer nečujne kĺžeme po nádhernej farebnej a tichej hladine do prístavu. Do raja. Ak je totiž Mahé ostrovom krásnych hôr, bielych pláží a tropických pralesov, Praslin je bránou do raja. Alebo priamo raj?
Má iba dvanásť kilometrov do dĺžky a päť do šírky. Necelých tridsať osem kilometrov štvorcových. No toľko krásnych miest ako málokde. A my ideme na návštevu toho najkrajšieho miesta. Čaká nás krása krás. Smerujeme na severozápad, presnejšie na najzápadnejší cíp Praslinu, kde sa na viac ako sto hektároch rozprestiera najväčší a najluxusnejší hotelový komplex na ostrove.
Šesť hviezdičkový rezort Constance Lémuria. Patrí k tomu najlepšiemu, čo môžete nájsť nielen v Indickom oceáne, ale na svete vôbec. Určite patrí k top turistickým destináciám sveta. Patrí do siete Constance Hotels & Resosrts, ktorá svoje špičkové hotelové komplexy umiestnila iba v Indickom oceáne. Dva na Maledivách, dva na ostrove Maurícius, jeden na Madagaskare a dva na Seychelských ostrovoch. Hotel Constance Ephélia na Mahé a Constance Lémuria na Prasline.
Constance Lémuria
Práve sme prešli bránou do areálu rezortu. Musím zaklopať na drevo, no služby tunajšej cestovnej kancelárie fungujú ako švajčiarske hodiny. Každý odchod, každý príchod, všetko klape na sto percent. V areáli nás víta mimoriadne príjemný personál. Vzápätí nás usádza na golfový vozík a už sme pred našim apartmánom.
Je jedným zo 105 luxusných apartmánov a víl s výhľadom na oceán. Stačí vyjsť na terasu a po dvadsiatich krokoch ste na pláži Grande Anse Kerlan. Kam oko dovidí, vpravo aj vľavo, len prázdna pláž a more. A nad všetkým drží ochrannú ruku všadeprítomný tropický prales. Ukrýva budovy, cloní cestičky v areáli pred horúcim slnkom a ponúka tieň.
Príliv ženie vlny k pobrežiu a hladí jemný piesok. Voda je príjemne teplá, stojíme v nej takmer po kolená a pozorujeme nekonečnú hru vody a piesku. No okrem nás tu má svoj svet aj malý takmer priesvitný krab. Skôr krabík. Keď mu voda zaleje noru, rýchlymi nôžkami sa snaží opäť a opäť spriechodniť otvor do svojho príbytku.
Stojíme ticho a snažíme sa naplno vnímať harmóniu človeka a prírody. Sme v nemom úžase a nechce sa nám veriť, že tieto nádherné miesta sú také tiché. A na prvý pohľad – ľudoprázdne. Až po hodnej chvíli sa objavuje silueta dvojice. Bosými nohami vtláča stopy do vlhkého piesku. Rýchlo sa zotmie a my sa náhlime na večerné stretnutie.
Snívajte s nami
Nádherný rezort je ponorený do tropickej záhrady tak dokonalo, že máte pocit, akoby tu budovy, vily, bazény i golfové ihrisko stáli odjakživa. K hlavnej budove sa dostaneme buď po cestičke, ktorá stúpa až k vstupnej bráne, alebo od pláže, cez tri poschodia bazénov s prekrásnymi drevenými terasami. Lampy svietia do tmavej noci a okolité palmy a vily vrhajú vôkol tiché tiene. Počuť iba naše kroky, zvuky tropického pralesa a pravidelné hučanie oceánu.
Keď sa pred vami otvoria nádherné a krásne ťažké dvere, doslova vás šokuje obraz, ktorý máte pred sebou. Prekrásny interiér s vysokou drevenou konštrukciou, po stranách tlmené svetlá, drevo, kameň, farby, svetlá vytvárajú magickú atmosféru. Želáte si? Vítajú nás krásne exotické dievčatá z recepcie. Tu je vaša reštaurácia, vysvetľujú s noblesou a vedú nás k luxusne prestretým stolom. Sedíte radšej na terase, alebo pod strechou? Obklopuje nás rafinovaná elegancia. Pod nami sú bazény na troch podlažiach, dolu tropická záhrada a za ňou biela pláž Petite Anse Kerlan. A na obzore nekonečný tyrkysový a hučiaci oceán.
Srdce luxusu
Mierne spŕchlo. Je december a keďže sme v trópoch, tesne pod rovníkom, je vlastne tropická zima. Kým u nás bolo pri odlete mínus desať, v týchto zemepisných šírkach je stabilná teplota. Od 25°C do 32°C. A teraz, v tropickej zime aj osemdesiat percentná vlhkosť. Nie je chladno. Skôr naopak. Sme radi, že naša doterajšia aklimatizácia prebehla rýchlo a bez komplikácií. Čaká nás Bruno Le Gac, generálny riaditeľ rezortu. Prijali sme totiž jeho pozvanie na večeru do Legend Restaurant, do jednej z troch tunajších reštaurácií.
„Našou prioritou je luxus, špičkové služby a dokonalá symbióza človeka s prírodou“, vysvetľuje nám generálny riaditeľ a pokračuje: „Všetky budovy sme postavili z prírodných materiálov, pričom sme využili najmä drevo, mramor, vápenec a ružovú žulu. 88 apartmánov o rozlohe 52 m² je v dvojpodlažných budovách, ktoré dokonalo zapadajú do prírodného prostredia.“
Presvedčili sme sa, že sú ukryté v zeleni a iba zopár metrov od pláže. Majú veľké kúpelne s vaňou i sprchou, sú spojené s obývacou časťou. Vyšším radom sú tzv. Senior Suit. Je ich osem a majú rozlohu až 115 m², pričom hostia môžu využívať nielen salónik s jedálenským kútom a sedacou časťou, ale aj samostatnú spálňu a veľkú terasu. Doslova rozmaznávať vás v Lémurii budú aj v ôsmich vilách na pláži. Majú rozlohu až 725 m² a vlastnú súkromnú záhradu. Máte tam k dispozícii dve spálne, obývačku s jedálňou, priestrannú kúpeľňu a vonkajšiu sprchu.
„Ak máte chuť napríklad na grilovanie, čaká vás vonkajší altánok. Ak si chcete zaplávať, nech sa páči, využite váš súkromný bazén,“ hovorí pán Le Gac s úsmevom. A dodáva, že ani to ešte nie je všetko. „Aby boli vaše zážitky dokonalé, váš osobný komorník sa bude snažiť splniť všetky vaše želania.“ Hádam ani netreba dodávať, že apartmány a vily sú vybavené klimatizáciou, sušičom vlasov, satelitnou televíziou, mini barom, trezorom a vysoko rýchlostným internetom s wi-fi.
Doslova stelesnením luxusu je však tzv. Prezidentská vila. Architekt ju umiestnil v najjužnejšom cípe pláže na mohutnom žulovom balvane, pričom od okolia ju delí malá vodná prekážka. Má až 1 250 m², tri spálne, pričom hlavná je spojená s terasou, vírivkou a parnou saunou. Využívať môžete aj troj úrovňový bazén. Samozrejmosťou je tiež privátna pláž. Ak by ste sa rozhodli pracovať, čaká vás perfektne vybavená kancelária. Na príjemný oddych určite poslúži i relaxačný a masážny pavilón. Máte ešte nejaké iné želanie?
Skvelý tím vytvára skvosty
Cieľom investorov bolo vybudovať dve odlišné línie hotelových komplexov. Kým jedna ponúka hosťom šancu ukojiť svoje túžby po slobode a nevšedných zážitkoch, druhá, ktorá nesie označenie Ultimate Hotels, je luxusnejšia a to do najjemnejších detailov. A Constance Lémuria patrí práve do tejto kategórie.
Za týmto priam božským dielom je kolektív tvorcov, ktorých viedol maurícijský architekt Jean-Marc Eynaud. Podpísal sa aj pod ďalšie skvosty – rezorty Constance Le Prince Maurice a Constance Belle Mare Plage na Mauríciu a Constance Ephélia Seychelles na ostrove Mahé. Má v tíme vynikajúcich amerických a austrálskych odborníkov a to nielen z oblasti krajinnej architektúry, ale aj znamenitých expertov na interiéry. Sú perfekcionisti a nepoznajú kompromisy. A to musí oceniť každý…
Luxus, elegancia, noblesa
Zájdite si napríklad o reštaurácie Legend. Ponúka bezpochyby, rovnako ako aj ďalšie dve tunajšie zariadenia, prvotriednu kuchyňu a dokonalý servis. Aj tu sa tím architektov a dizajnérov absolútne vyhral. Legend má totiž fakt nezvyčajnú polohu. Je síce súčasťou hlavnej budovy, no skôr máte pocit, akoby bola umiestnená v korune obrovského stromu. A to zďaleka nie je všetko, čo vás zaujme.
Počas delikátnych raňajok, ľahkých obedov či romantických večerí vás tu doslova rozmaznávajú rafinovanými jedlami, ich skvelou chuťou, ale aj neopakovateľnou atmosférou. Ak k tomu prirátate nádherný výhľad na morskú hladinu s bielymi čipkami vĺn a servis absolútne špičkového personálu, cítite sa ako v raji. Čerešničkou je príjemný a nanajvýš kompetentný someliér, ktorý nám večer čo večer predstavuje poklady tunajšej vínnej ponuky. No ani ďalšie možnosti, kde môžete potešiť svoje chuťové poháriky, nie sú horšie.
V reštaurácii Seahorse vás čaká prekrásny interiér a sofistikovaná atmosféra, ktorej musíte podľahnúť. Najčastejšie tam stretnete kolegov – golfistov. Ako my. Ešte sme neprekročili prah tejto príjemnej reštaurácie nad recepciou a golfovým obchodom, až sme stretli našinca zo Slovenska. Objavili tento raj na Zemi pred dvoma rokmi a už nechcú lietať inde. A prečo aj, keď práve tu našli nádherný pokoj na bielunkých plážach, večer sa nechávajú čičíkať krásne dramatickými zvukmi tropického pralesa, predpoludním si zájdu zahrať na špičkové golfové ihrisko.
A večery? Len ťažko opísať pocity, ktoré prežívate napríklad vo dvojici pri skvostných jedlách, spájajúcich nádherné kreolské chute s rafinovanou francúzskou kuchyňou, pri skvelých vínach a navyše v neopakovateľnej atmosfére trópov. Ak k tomu prirátate nadštandardné služby personálu všade, kam sa pohnete, potom naozaj nemusíte hľadať nič iné. Veď ste našli všetko, čo predstavuje skutočný luxus, eleganciu a noblesu.
Tri reštaurácie
Najväčšou je reštaurácia Legend (raňajky 7.15 – 10.30; obed 12.00 – 4.00; večera 19.00 –22.00), má kapacitu 120 miest a terasu s výhľadom na pláž Anse Petite Kerlan. Ideálne miesto na večeru pri západe slnka. Denne tu podávajú raňajky formou bohatého bufetu, ľahký európsky obed a na večeru si môžete vybrať zo špičkovej ponuky jedál z bufetu, ale aj formou à la carte.
V reštaurácii Seahorse (obed 12.00 – 18.00; večera 19.00 – 22.00), odkiaľ máte ideálny výhľad na jedenásty grín tunajšieho golfového ihriska, ponúkajú výbornú francúzsku kuchyňu.
Odporúčame si v oboch reštauráciách vopred rezervovať miesto.
Beach Bar & Grill (obed 12.00 – 18.00; večera 19.00 – 22.00) má prekrásny výhľad na pláž Anse Petite Kerlan. Ponúka úžasnú atmosféru s miernym vánkom od oceánu a výber jedál à la carte nielen z miestnych rybích špecialít, ale aj z medzinárodnej kuchyne.
TOP 10 sveta
Všetko sa začalo stretnutím s Garym Pouponneauom, generálnym manažérom tunajšieho majstrovského 18-jamkového ihriska. Pozval nás na drink a morské príšery. A to sa neodmieta. Ak, tak ani náhodou… Reštaurácia a la carte s názvom Beach Bar & Grill položili architekti na piesočnú pláž Petite Anse Kerlan, presnejšie na výbežok žulových valónov, ktoré oblizuje nenásytný oceán.
Z vtáčej perspektívy pôsobí ako cenný tmavý drahokam, obklopený hučiacim tyrkysom. Terasu vysunuli elegantne nad hladinu a tak máte v ktorejkoľvek dennej či nočnej dobe dokonalý pocit, že ste súčasťou tejto krásy. Ak k tomu dostanete fantastické morské potvory v kreolskom štýle a pohár zeleného veltlínu z Wachau, debata o jednom z najlepších golfových ihrísk na svete je oveľa príjemnejšia.
Gary je sympatický muž v stredných rokoch, ktorý ihrisko pozná ako svoju dlaň. Charakterizuje ho ako náročné, s množstvom vodných prekážok a hlbokých pieskovísk. Je však k hráčom priateľské a svojím charakterom vyhovuje všetkým výkonnostným kategóriám. Lémuria Golf Course sa tiahne od pláže Grande Anse po Anse Georgette, jednej z najkrajších pláží nielen v Indickom oceáne, ale aj na svete. Šplhá sa do kopcov a padá do tropických údolí, plazí sa dlhými dráhami okolo i pomedzi granitové balvany, verne kopírujúc prírodné danosti.
Kým prvých dvanásť dráh sa vinie údolím, zvyšných šesť sa tiahne miernym stúpaním až k najvyššiemu bodu ihriska, k odpalisku troj parovej jamky č. 15. Tam zostanete stáť v nemom úžase. Grín totiž leží hlboko pod vašimi nohami. Jamka síce nie je dlhá, meria zo žltých odpalísk iba 124 m, ale je určite najdramatickejšou, veď odpaľujete loptičku z výšky do údolia. Väčšine hráčov stačí deviatky železo.
Hral som osmičkou a skončil som vpravo od vlajky v rafe. Dvoma ďalšími ranami som sa konečne dostal na grín a mal ďalšie dva paty. Päť. No ešte stále som myslel na odpalisko, na pohľad z vtáčej perspektívy, na nádhernú pláž a tyrkysový oceán s ostrovmi na horizonte. Som si istý, že kto tu hral, na ostatných šesť jamiek, nemôže nikdy zabudnúť.
Malá golfová etuda
Deň v trópoch sa končí tak rýchlo, ako sa začal. No kým padne na krajinu tma ako čierna opona, prijímame pozvanie od Bruna Le Gaca, generálneho riaditeľa, a šéfkuchára rezortu, na pohár šampanského. Tento raz nás však vezú preč od hlavnej budovy, no na známe miesto. Na odpalisko famóznej pätnástky. Nevšedná poloha tohto fascinujúceho miesta totiž ponúka hosťom rezortu, a nielen hráčom golfu, ďalší nezabudnuteľný zážitok. Čaká nás grín ozdobený lupienkami ružových kvetov, livrejovaný čašník a chladené šampanské.
Vtom niečo v diaľke jemne zahučí. Potom hukot silnie a vzápätí nám nad hlavami krúži malý vrtuľník. Z ostrova Mahé priviezol jedného z prominentných hostí rezortu. Vrtuľník pristáva na dráhe štrnástej jamky. Prešedivený päťdesiatnik ľahko vystupuje do trávy, personál rýchlymi pohybmi prekladá batožinu a golfový vak do buginy a vrtuľník opäť zahučí, naberie výšku a mizne nad oceánom. Len niekoľko desiatok metrov od nás, uprostred ferveje, objavujem zelený heliport. Potom všetko stíchlo. Zostal len škrekot vtákov a vzdialený šum mora. Naša malá golfová etuda, glosuje Bruno. A k nej šampanské nad oceánom…
Majstrovské 18-jamkové golfové ihrisko Lémuria je jediné na ostrove Praslin. Má dĺžku 5 580 m a par 70. Rozkladá sa na ploche 80 ha. Ihrisko otvorili v októbri roku 2000. Navrhli ho medzinárodne uznávaný americký dizajnér Rodney Wright a francúzsky profesionálny golfista Marc-Antoine Farry tak, aby minimálne poškodili okolitú prírodu a maximálne zdôraznili jej nevšedné krásy. Hostia rezortu neplatia žiadne poplatky za hru. Vozíky sú však povinné a za poplatok. Štartovacie časy si síce môžete objednať online cez concierge service, ale v skutočnosti sme žiaden pretlak hráčov, dokonca ani ráno, nezažili. Samozrejmosťou je príjemný obchod najmä s golfovým oblečením, čiping a pating grín, ako aj zapožičanie palíc.
